Také ticho som ešte nezažil. Bolo počuť ako svieti mesiac. Ale ja som sa len tak ležérne plietol ulicami, nevedel som skoro trafiť domov. Alkohol vo mne nikdy nemal svoje miesto a dnešný večer nebol výnimkou. Tak prečo do čerta neviem kde bývam? Obchody tak krásne svietili, že som mal pocit, akoby boli otvorené. Jeden bol. Rozbitý výklad, bolo to jasné. Nebol otvorený, ale niekto mal chuť na... na čo to len mal chuť? Nespomínam si... Nemám domov, tak už to chápem. Keď nemám domov, nemám kam ísť. Lenže ja som si predsa kúpil dom nedávno. Stál ma strašne veľa, ále čo.. peňazí mám dosť, tak čo mi chýba? No veď v tom to je...
Čo mi chýba? Bol som lenivý, ale nikdy nie dosť lenivý na to, aby som si poctivo zarábal. No odkedy som vyhral veľa peňazí, už som nepotreboval chodiť do roboty. Lenže aj tak som chodil, čo som sa mal od nudy zastreliť? Na takú úbohosť ja nie som... Tak som ešte chvíľu chodil po čistých osvetlených nočných uliciach a potom som si sadol. Tak som si sadol na schodík trafiky a rozbalil žuvačku...
Počul som hrať Edith, ani neviem ktorý ten jej skvelý šansón sa rozliehal po námestí... Na námestí pre nikoho. Veď som tu bol sám... Na týchto schodíkoch prednedávnom zomrel mladý chlapec... Prečo? Nevedel to ani vrah...
Šiel som radšej ďalej, na sebaľútosť je vždy času dosť a ja som potreboval vedieť, kde mám domov... Môj dom som našiel teraz už ľahko a predtým, než som sa hodil do vane som ešte zapol rádio. Opäť Edith... Ach, to všade dávajú to isté? Alebo to iba ja chcem počuť? Hmm... Voda mi kvapkala na hlavu a vtedy som na to prišiel... Samota.. v tom to je... Mám dom, ale nemám domov...
