"Život by sme nemali prežiť jednotvárne"
Každý nejako začína. Niekto ťažko, niekto ľahšie s pomocou iných, no človek o ktorom bude dnes reč začal náhodou. "Jediné čo sa nám na strednej škole nechcelo učiť bola francúžština. Naša pani profesorka nám vždy s kamarátmi z milosti dala na konci školského roka štvroku, no vo štvrtom ročníku už to nevydržala a prepadli sme." Cez prázdniny sa ale naučil pár viet od kamaráta, ktorý žil v Paríži a nakoniec zmaturoval. "Podstatné však bolo, že jediná škola, na ktorú brali bez maturity bola Janáčkova akademie muzických umení (JAMU) v Brne. Takže sa mi vlastne splnil sen a šiel som študovať za herca." Takto nejako sa začal písať životný a hlavne pracovný osud jedného z velikánov českého divadla a filmu, obľúbeného komika, rozprávača, baviča, no predovšetkým skvelého herca - Miroslava Donutila.
Po škole účinkoval hneď v niekoľkých divadlách, aby nakoniec na 20 rokov skončil v divadle Husa na provázku (neskôr iba Divadlo na provázku, dnes má už opäť pôvodný názov). Práve v ňom si obrusoval herecké umenie na tak vysokú úroveň, akú poznáme my všetci dnes. "Husa na Provázku mi dalo zo všetkých divadiel snáď najviac. Tam totiž zo mňa urobili skutočného herca. To, že som teraz v Národnom divadle, je už iba zúročenie skúseností, tým ale nechcem povedať, že v Prahe som sa ničomu novému nenaučil." Provázek je pre Slovákov málo známe divadlo, napriek tomu v ňom účinkovali herci, ktorí sú pre nás pojmami. "Presne tak, veď mená ako Bartoška, Heřmánek, Polívka, Skopal, Trávníček, alebo aj Dáša Veškrnová, sú v pamäti mnohých dodnes." Nebolo to však iba hercami, s ktorými sa navzájom vytvárali a doplňovali. Spolu s režisérmi ako Scherhaufer, Sís, či Pospíšil dokázali vtedy strhnúť so sebou polovicu Brna. Zlatý vek českého divadla však nebol pre Miroslava štartovacou čiarou ku celonárodnej sláve. Áno, mal mnoho skvelých predstavení, predovšetkým to bola titulná úloha v nezabudnuteľnom diele Balada pro banditu. To bolo však iba v Brne, Praha bola ďaleko. "Vladimír Sís mi dal ku koncu predstavení Balady nádherný darček. Predstavenie, na ktorom som vyrastal sa rozhodol sfilmovať. Natočili sme to a skončili sme s tým vtedy v roku 1978 aj v divadle, no nikdy na to nezabudnem." Ďalšie role boli rovnako vynikajúce a hoci už sa dnes dávno nehrajú, "Brňáci" majú vo svojom dialekte mnoho viet z týchto predstavení. K nim patrí Commedie dell´arte, postava Richarda III., či romantický Ríša v Pohádce máje.
Nežná revolúcia vytiahla oponu
Aj tak by sa dal charakterizovať vstup M. Donutila na pôdu pražského Národního Divadla. "Ja som vždy hovoril, že Brno je 200 kilometrov od slávy a tak to aj bolo. Veď aj spomínaní herci z Provázku sa dostali do pamäti celého Československa až po príchode do Prahy. Ja som tak urobil až po revolúcii, keď ma obsadili do hlavnej úlohy Strýčka Váňu v hre A. P. Čechova." To už mal ale takmer 40 rokov, neľutuje? "Neboli to stratené roky. Nikdy som sa nesnažil nič uponáhľať a viem, že moje rozhodnutie čakať s účinkovaním na ´veľkej´ scéne Národního divala bolo správne."
Po deväťdesiatom roku začal konečne účinkovať aj v televízii a dodnes natočil niekoľko vynikajúcich a nezabudnuteľných postáv. Vráťme sa ale k divadlu. V Prahe sa z Donutila stal za krátky čas pojem, svojimi recitálmi vypredal Lucernu, jeho Truffadino v Goldoniho hre Sluha dvoch pánov zase Národné divadlo na niekoľko rokov dopredu. Hovorí sa, že každý herec dostane svoju životnú úlohu. Donutil má 52 rokov, mnoho má teda ešte pred sebou. Tí, ktorí ho však videli (či už na predstavení v divadle, alebo zo záznamu v ČTV) v úlohe spomínaného Truffaldina pochopili, že Donutilov vrchol už možno prišiel. "A viete, že si to občas uvedomujem tiež? Možno skutočne táto Goldoniho hra je to, na čo som čakal. Postava, ktorú tam hrám je mimoriadne ťažká, preto som to zobral s radosťou." Miroslav o sebe ako hercovi hovoriť nechce, no jeho výkon v tejto hre je impozantný. Dokonalá pamäť, skvelá improvizácia, ale predovšetkým nenútený a o to viac rozosmievajúci humor. Zmenil Truffaldinovu postavu na dominantný prvok súčasnej českej komiky.
"Kájo, pojď se vožrát"
Replika síce nie Donutilova, patrí do úst zbohatlíka Bohuša (v podaní Bolka Polívku) vo filme Dědictví, aneb kurvahošigutentag, pripomína však nezabudnuteľný film Věry Chytilovej. Donutil tu hral Bolkovi Polívkovi advokáta a tým sa defacto katapultoval medzi televíznych hercov. V roku 1978 natočil už spomínanú Baladu pro banditu, ale odvtedy vôbec nič. "Aj dnes dostávam veľa scenárov, z ktorých si môžem vyberať. Často sa stane že ho odmietnem. Nejde o peniaze, vrátil som aj dosť lukratívno ponuky. Ide o pocit, keď si prečítam scenár. Rozhodnem sa rýchlo." Věra Chytilová nebola obyčajnou režisérkou. "Ona hercov aj bila a to sa mi na nej páčilo, že bola svojská. Vlastne vždy, keď sa objavil pri mne niekto, kto vybočoval z radu, tak mi bol sympatický. Život by sme nemali prežiť jednotvárne." Pod režijným vedením Věry Chytilovej stvárnil aj úlohu námestníka v trpkej komédii Pasti, pasti, pastičky. Nasledovali úlohy takmer identické vo filmoch Tankový prapor a Černí Baroni. "Román už som mal dávno prečítaný, keď mi Zdenek Sirový ponúkol úlohu poručíka Troníka. Scenár bol podľa mňa vynikajúci, ale čosi mu chýbalo. Tak som sa rozhodol skombinovať dvoch skutočných vojakov, z ktorých jeden šušlal a druhý mal tie historky, ktoré som vo filme rozprával. Zdenek povedal, že ´oukej´ a myslím, že sa to bolo na prospech filmu."
"Maršal Malinovskyj"
Určite si spomínate na tento starý ruský pozdrav, máme však teraz na mysli film, ktorý takmer dostal Oscara. Pelíšky patria medzi skvosty českej kinematografie a hoci bolo natočných v Čechách za posledné roky kopec dobrých filmov, Pelíšky sa radia medzi dva-tri, ktoré sú na špičke. "Na natáčanie si spomínam s radosťou, zišli sme sa tam skvelá partia, opäť som mal možnosť tvoriť a hrať s Bolkom Polívkom, s ktorým som v Divadle Husa na Provázku prežil dvadsať rokov, teda jedno takmer manželstvo, akurát sme nemali spolu deti," hovorí s úsmevom. "Chceli sme, aby sa film točil čo najdlhšie, tak dobre nám tam bolo." V jednej zo scén sa vám jazyk ako opitému pletie natoľko, že sa vaša filmová mama Stella Zázvorková musela zasmiať, napriek tomu ten záber nevystrihli a vo filme ostal. "Musím povedať, že vtedy sa mi podarilo azda najlepšie v živote zahrať opitého, až som si tak sám pripadal, hoci som nemal v sebe ani kvapku alkoholu." Hovorí sa aj to, že keď ste "merali kodiaka" s Bolkom tak po tom, čo ste stáli na jeho ramenách a vo filme ste po zazvonení na zvonček spadli, že sa tak stalo aj v skutočnosti. "Pre takéto prípady sme istení, naozaj som nespadol, hoci pohľad tam hore nebol príjemný, nechápem ako to môže ten kodiak v takej výške prežiť, keď sa postaví na zadné," smeje sa.
John Fitzgerald Kennedy
Úlohu najpamätnejšieho amerického prezidenta, ktorého 40. výročie zavraždenia v Dallase sme si pred pár týždňami pripomenuli si nikdy nezahral. Napriek tomu, jeho hlas v súvislosti s prezidentom "plejbojom" poznáme všetci, keď daboval v Stoneovom filem J.F.K. prokurátora New Orleansu Jimma Garrisona, v hlavnej úlohe s Kevinom Costnerom. Jeho fantastická, takmer 30-minútová záverečná reč bola natočená na jeden raz. "Nechceli sme to prerušovať, Garrisonova postava bola veľmi náročná." Výsledkom bolo, že Donutil na konci monológu plakal, hoci by to dokázal aj po minútovom monológu. "Herec sa musí vedieť rozplakať, takpovediac na príkaz, hoci to všetci nevedia." Dnes už nedabuje, hoci príležitosť by bola. "Mám veľa inej práce, proste mi na to neostáva čas. Daboval som Costnera i Depardieua, no teraz sú na Barandove štyria herci, ktorým to skutočne ide. Okrem toho, Costner točí teraz jeden horší film za druhým."
"One man show" rozosmialo dve republiky
Aj Košičania sa mali možnosť niekoľkokrát presvedčiť, že Miroslav Donutil je okrem skvelého herca aj rozprávač, ktorého výkony v jeho "One man show" prirovnávajú k legendárnemu Vladimírovi Menšíkovi. "S rozprávaním pre divákov som začal akosi bez vedľajších úmyslov. Proste sa to pred siedmymi rokmi raz podarilo a odvtedy to baví mňa i divákov." Umenie rozprávať tak, aby sa ľudia smiali nie je zďaleka jednoduchá. Miroslav má tieto "gény" zdedené po rodičoch. "Ale nielen po nich, hoci obidvaja v školských rokoch ochotníčili. Možno najviac som zdedil po starom otcovi, ktorý bol vynikajúci a obľúbený rozprávač."
Niekoľkohodiné vystúpenia, keď jediným vystupujúcim je M. Donutil už akosi patria k štandardu českej komiky. Neuveriteľná schopnosť zaujať publikum, strhnúť ho a dokázať rozosmiať na veciach, na ktorých by sa možno za iných okolností nesmiali je umením, ktoré dokáže málokto. Vycibrený zmysel pre humor dokáže skĺbiť s vecami vážnymi a divákovi ich "podsunie" v akomsi balíku príjemne stráveného večera. To všetko je navyše popretkávaného jeho piesňami, ktoré ho sprevádzajú celý život, počnúc z filmu Balada pro banditu až po terajšie hity, napríklad od Erica Claptona "Slzy v nebi".
Recept na šalát na pol strany
O pár dní zasadnú všetci k štedrovečernému stolu, táto chvíľa "neminie" ani vás. "Vianoce sú pre mňa tak ako pre väčšinu ľudí najkrajšími sviatkami v roku." M. Donutil má k tomuto sviatku aj vlastnú špecialitu. "Je to zemiakový šalát. Recept vám nepoviem, lebo by bol na pol strany, ale to je na tom to krásne, že každý máme ten svoj vlastný. Ochutnal som už veľa lepších a to ma iba motivuje, aby som svoj vlastný recept zlepšoval." Ako pravý gurmán má rád všetko dobré, nepohrdne ani zabíjačkovým mäsom. Na jednej zabíjačke sa zúčastnil aj nedávno pri svojej poslednej návšteve Košíc. "Milujem všetky tie veci, ktoré sa po zabíjačke robia. Jaternice, klobásky, brzlík, škvarky, ale aj krv na cibulke. Sám vlastný recept nemám na prípravu týchto špecialít, ale hrozne rád ich konzumujem."
Donutilova spätosť s Košicami nie je iba v jeho vystúpeniach. Má tu svoje recesistické veľvyslanectvo Horáckeho a podhoráckeho kniežatstva. V Country pub Diera v salóniku sú jeho fotografie, ale aj vínka s "dielne" Ing. Jaroslava Ostrožoviča, výrobcu tokajských vín. "Recesia v podobe kniežatstva nie je iba náhodná. Takto mám lepšiu možnosť bližšie sa spoznať s mnohými ľuďmi a ja osobne som šťastný, že veľvyslanectvo mám v tak krásnom meste, s tak príjemnými ľuďmi ako sú Košičania," zložil poklonu nášmu meste herec.
Koniec roka je čas na bilancovať. Miroslav Donutil má za sebou 13. rok v Národním divadle, ale jedna etapa sa končí. "So živými vystúpeniami i diváckymi programami ´Na kus řeči´ v televízii je koniec. Hoci vidím, že všetkých to stále baví, sedem rokov stačilo." Zatiaľ? "Možno naozaj iba dočasne, teraz sa budem venovať iba divadlu a občas filmu, medzi ľudí ma to však stále bude lákať. Divadlo je totiž spojením medzi ľuďmi a hercami. Osobný kontakt ničím nezaplatíte a keď sa máte dôvod po predstavení usmievať, máte zároveň dôvod usmievať sa aj v živote." Miroslav Donutil nie je na rozcestí. Má 52 rokov a vie, že baviť ľudí môže stále. Hoci jeho obľúbený Truffaldino ožije budúci rok v marci už po 300. krát, nezapadol do rutiny. Rovnako sa tak nestane ani pri jeho ďalších úlohách. Nech už to bude čokoľvek, v podaní majstra humoru sa máme určite na čo tešiť.
Copyright (C) 2004 Tomáš MIHALIK